Prvým šachistom zo Slovenska, ktorý sa vo svete preslávil, bol Ignác Kolisch (1837-1889). Ako typický predstaviteľ šachového romantizmu pristupoval k šachu hravo- hral hazardne, útočne, za útok riskoval aj odovzdával značné obete. Bol hodnotený ako jeden z najlepších šachistov sveta v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Kariéru začal ako dvadsaťdvaročný v Paríži, kde porazil nemeckého majstra Horwitza a za rok 1859 stal sa majstrom v Európe uznávanej šachovej arény Café de la Régance. Hral s najlepšími šachistami tej doby, Adolfom Anderssenom, Williamom Wayetom a Louisom Paulsenom. V Paríži roku 1867 porážal slávne mená, aj chýrneho poľského majstra Szymona Winawera, a dokonca v súboji o prvé miesto porazil samého Wilhelma Steinitza, ktorý sa neskôr stal prvým oficiálnym majstrom sveta.
Max Weiss sa narodil 21.7.1857 v Seredi. Otec, drobný obchodník, chcel mať zo syna, pochopiteľne, tiež obchodníka a tak ho poslal na štúdiá do Viedne. „Bohužiaľ“ však naučil syna aj dobre hrať šach a mladého Maxa priťahovali figúrky podstatne viac, než matematika. V štúdiu preto neuspel, avšak pomocnú ruku mu podal známy viedenský šachový mecenáš, bankár Rotschild, ktorý nepokojného mladíka s neukojiteľnou šachovou túžbou zamestnal. Vo funkcii úradníka Rotschildovej banky odpracoval Weiss viac ako 40 rokov. Nikdy sa však nestal, napriek početným úspechom, šachovým profesionálom. S Viedňou sa do svojej smrti 14.3.1927 nerozlúčil. Amatérska kariéra obmedzovala jeho možnosť cestovať po medzinárodných turnajoch. Okrem turnajov, ktoré absolvoval v Rakúsku a Nemecku, jeho najslávnejším vystúpením boli majstrovstvá USA v New Yorku, ktorý sa hral 25.3.-25.5.1889. V majstrovstvách hralo 20 majstrov a turnaj sa hral dvojkolovo, pričom remízy sa nepočítali (partie sa v takom prípade museli opakovať). Každý z účastníkov musel absolvovať 40 až 50 partií! Po 38.kole mali obaja víťazi, Čigorin aj Weiss, rovnaký počet bodov a odohrali medzi sebou užší zápas o prvenstvo. Keď však všetky štyri partie zápasu skončili nerozhodne, boli obaja vyhlásení za majstrov USA!
bol maďarský šachista, veľký talent konca 19. storočia.
Už v detstve sa jeho rodina presťahovala do Košíc. Študoval právo v Košiciach a v Budapešti.
Bol prívržencom priamočiarej, ostrej a kombinačnej hry, akou sa prezentoval aj Michail Čigorin.
Na svojom prvom veľkom turnaji v Norimbergu 1896 skončil sice až 12., ale porazil víťaza turnaja, majstra sveta Emanuela Laskera. V tom istom roku v Budapešti bol už 1.-2.(užší zápas o 1. miesto s Čigorinom prehral 1:3). V Berlíne 1897 skončil 2., v tom istom roku na ďalšom turnaji v Berlíne zvíťazil, v Kolíne nad Rýnom 1898 bol 2.-4.
Emanuel Lasker ho považoval za jedného z vážnych kandidátov na titul majstra sveta. Charouskovu sľubne sa rozbiehajúcu kariéru však ukončila predčasná smrť na tuberkulózu 18. 4. 1900.
(prebraté z Wikipédie, slobodnej encyklopédie)
bol slávny rakúsko-uhorský šachový majster, neskôr po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie česko-slovenský šachový veľmajster s nemeckým materinským jazykom.
Jeho otec bol židovský lekár. Mal francúzsku vychovávateľku. V školskom veku v roku 1904 sa presťahoval s matkou do Viedne, absolvoval gymnázium a študoval matematiku, avšak rýchlo ho začal fascinovať šach. V slávnej viedenskej kaviarni Café Central zabudol svoju seminárnu prácu a potom čo sa úplne stratila, vzdal štúdium a stal sa profesionálnym hráčom šachu.
Savielly Tartakower o tomto čase:
Réti študoval matematiku, ale nebol suchým matematikom, hrá za Viedeň, ale nie je Viedenčan, je rodený Uhor, nevie po maďarsky, rozpráva rýchlo, a pritom koná rozvážne, a ešte sa stane najlepším šachistom na svete, ale nedosiahne korunu majstra sveta. On je bádateľský umelec, ktorý sa nezaoberá príčinou záležitostí, ale podstatou…
Na konci prvej svetovej vojny sa presťahoval do Prahy. Medzi rokmi 1918 a 1924 dosahuje veľké turnajové úspechy a patrí do absolútnej svetovej špičky. V roku 1924 je prvý po desiatich rokoch, komu sa podarí poraziť veľkého, „neporaziteľného“ Capablancu v turnajovej partii.
Réti sa stal radikálnym „novátorom“ šachového otvorenia a spolu s Aaronom Nimzowitschom a Gyulom Breyerom bol jedným z vedúcich predstaviteľov „hypermodernej šachovej školy“. Po ňom pomenované Rétiho otvorenie (1.Jf3 d5 2.c4) je typickým výdobytkom tej epochy.
V roku 1925 dosiahol svetový rekord v simultánke naslepo, keď z partií na 29 šachovniciach 21 vyhral 6 zremizoval a 2 prehral.
Aj ako autor šachovej literatúry dokázal veľa, jeho knihy Die neuen Ideen im Schachspiel Nové myšlienky v šachovej hre z roku 1922 a Die Meister des Schachbretts Majstri na šachovnici z roku 1930 sú klasickými dielami šachovej literatúry.
Vo veku len 40 rokov umrel v Prahe na šarlach. Pochovaný je vo Viedni.
(prebraté z Wikipédie, slobodnej encyklopédie)
Profesionálny šachový chlebík zakusuje v tomto období viac alebo menej úspešne niekoľko desiatok slovenských šachistov, medzi ktorými treba spomenúť najmä našich ôsmich šachových veľmajstrov. Začneme menom Jána Plachetku, ktorému už naveky ostane primát prvého slovenského šachového veľmajstra, a navyše sa pričiňuje o kvalitu nášho šachu svojou trénerskou prácou. Ľubomír Ftáčnik a Igor Štohl, sa vyznamenali medailovými miestami na juniorských majstrovstvách Európy respektíve sveta. Obidvaja hrajú okrem kvalitných turnajov aj špičkové európske súťaže, publikujú odbornú literatúru a komentujú dôležité partie vo významných šachových periodikách. Ďalej sú tu traja veľmajstri, ktorí získali tituly pomerne nedávno: Tomáš Likavský, Mikuláš Maník a Ján Markoš. Posledne menovaný má v súčasnosti najvyššie ELO hodnotenie zo šachistov pôvodom zo Slovenska.
Sme veľmi radi, že na Slovensko sa presťahovali aj dvaja vynikajúci a výnimoční šachoví veľmajstri. Gennadij Timoščenko je nielen skvelý hráč, ale aj tréner svetovej úrovne. Ako tréner viedol Garriho Kasparova pri jeho zápasoch o titul majstra sveta s Anatolijom Karpovom. Sergej Movsesjan, je v súčasnosti najlepším slovenským šachistom na 41. mieste svetového rebríčka.